Priateľ a nepriateľ
Jeho hlas znel prívetivo. Bol jemný ale aj tak vážny. Bolo v ňom však ešte niečo. Akýsi zvláštny tón či prízvuk. Tento muž pôsobil tak tajuplne, až sa Airin zdalo, že zaspala a toto všetko sa jej len sníva. Aj tá situácia v ktorej sa spolu z Neimy bola ako z rozprávok strýka Mavra. Zrazu sa prebrala zo zadumania a trochu potriasla hlavou aby sa zbavila tých podivných myšlienok a spýtala sa znova. „Kto vlastne ste pane a kto bol ten muž v čiernom plašti?“ trochu sa striasla pri spomienke na jeho mačacie oči.
„Volám sa Senel.“ povedal a mierne sa uklonil „a ten kto vás prenasledoval je krutá bytosť ktorú nazývame devión.“ posledne slovo povedal trochu tichšie.
„Devi... čo?“ spýtali sa naraz dievčatá.
Nervózne sa poobzeral. „Tu nie je vhodné miesto na rozhovor. Poďte za mnou.“
Senel vyšiel z uličky a dievčatá sa po malom zaváhaní vydali za ním. Po chvíľke zastali pred malým domčekom vsadením medzi dva ďalšie väčšie domy. Poobzeral sa akoby čakal že niekto sleduje a potom otvoril dvere. Ocitli sa v malej izbe. Vľavo pri stene stál stôl z troma stoličkami. Na pravej strane bola piecka a za ňou posteľ. I keď bol dom malí bol útulný.
„sadnite si“ ponúkol im stoličky a sám dal na piecku čajník s vodou. Potom si sadol aj on.
„Predpokladám, že keď vás ten tvor prenasledoval musíte byť pre neho niečím viac. Niekým dôležitým. Pokiaľ viem, týchto tvorov sa tu potuluje niekoľko. Presnejšie štyria. Bolo ich sedem ale traja sú už po smrti. Ako ste si iste všimli nie sú nejakými obyčajnými ľuďmi. Oni totiž nie sú ľudia vôbec. Sú to netvory slúžiaci zlu.“ Zdvihol sa zo stoličky a išiel zobrať pískajúci čajník. Postavil pred dievčatá šálky a nalial im čaj.
„Dajte si. Bude vám lepšie.“ Znovu sa posadil a pokračoval „Sú napol démonickými bytosťami a napol ohavnými zvermi. Dokážu sa zmeniť na svoju zvieraciu podobu kedykoľvek sa im zachce.“ odpil si z čaju.
Dievčatá boli z nečakaného “priateľa“ trochu nervózne a nevedeli čo si o ňom majú myslieť ale jeho hlas pôsobil upokojujúco a akosi cítili že im neublíži. Veď prečo by aj chcel to by nás nezachraňoval. Prebleslo hlavou Airin a napadlo ju či aj Nejmi nemá podobné myšlienky. Aj Neimy rozmýšľala nad nezvyčajným zážitkom. Z Airin zažila už kadečo ale toto je niečo extra. Z trochu neprítomným pohľadom si odpila s čaju. Bol dobrý a nevedno ako v nich vzbudil dobrú náladu a nepríjemný zážitok s deviónmi sa im zrazu zdal akoby bol snom.
„Títo siedmi devióni slúžia temnému pánovi a hľadajú dieťa z dávneho proroctva ktoré ma prekaziť jeho plány zmocniť sa našej zeme. Podľa proroctva sme prišli na to kto by mohol byť tým dieťaťom ale nie je to celkom iste. Ten temný pán na to ale zrejme prišiel tiež. Preto sú tu tie potvory a preto som tu aj ja. Aj ja hľadám to dieťa a keď ho nájdem musím ho ochrániť pred deviónmi. Hmm...“ zamysli sa nachvíľu „Ak vás teda prenasledoval musel mať podozrenie že jedna z vás je tým dieťaťom. Že jedna z vás je z rodu Léris.“ Odmlčal sa a odpil si z čaju.
Potom pozrel na dievčatá. Tie boli trochu zmetené. Airin uvažovala o tom čo im Senel povedal. Zdalo sa jej to priam neskutočné. Ja určite nie som tým dieťaťom z rodu Léris. To určite nie. Celé je to zvláštne. Neimy bola tiež zmetená.
„Neviem o tom že ba sa tak niekto z rodiny volal“ nesmelo povedala Neimy.
„Ja si na svojich rodičov nepamätám. Zmizli ešte keď som bola malá a odvtedy sú preč.“ Smutne povedala Airin. Teraz sa cítila ako úplná sirota a to aj napriek tomu že má strýka Mavra a tetu Is. Na chvíľu dokonca závidela Neimy že mala možnosť spoznať otca a matku ale potom si uvedomila že jej vlastne nemá čo závidieť lebo aj ona je sirota. Trochu sa zahanbila.
„Hmm... A ako sa volali vaši rodičia?“ opýtal sa ich a naďalej na nich zo záujmom pozeral.
„Moja mama sa volala Melina a otec Vike.“ Spomínala na rodičov Neimy a bolo jej ľúto že nemohla byť z rodičmi dlhšie.
„A čo tvoji?“ obrátil sa na Airin „Pamätáš si ich mená?“
„Strýčko mi hovoril o rodičoch“ hovorila zadumane Airin „Hovoril mi, že môj otec bol jeho najlepší priateľ. Volal sa Roan. A moja mama Naja bola vraj...“ nedokončila vetu.
„Naja!“ prerušil ju Senel s nesmiernym záujmom a v očiach mu zahral údiv, radosť i smútok. „Zvláštne. Naozaj zvláštne.“ povedal potichu skôr pre seba a na chvíľu akoby sa zahľadel niekde do sveta ktorý pozná len on sám. Potom si pozorne premeral Airin. „A Roan, vravíš?“ povedal už vecnejšie.
Airin prikývla. Mala pocit akoby mu povedala tu najneuveriteľnejšiu vec na svete. Oči mu priam žiarili nadšením, údivom, radosťou, zvedavosťou ale aj akýmsi smútkom a kto vie čím všetkým ešte. Každopádne to vyzeralo akoby urobil prevratný objav.
„A ako sa vlastne voláte dámy?“ spýtal sa milo a usmial sa na nich.
Airin sa konečne spamätala z jeho reakcie no než stihla niečo zo seba vysypať predbehla ju Neimy
„Volám sa Neimy pane a toto je Airin. Je to moja najlepšia...“
V tej chvíli však zazvonil zvon ktorý ohlasoval poludnie. Airin sa strhla. Úplne zabudla kam sa tak ponáhľali.
„Pre pána teta Is sa bude hnevať. Prepáčte pane ale už naozaj musíme isť.“ začala Airin náhlivo. „Veľmi nás tešilo a ďakujeme za všetko.“ lúčila sa Airin.
„Nemáte za čo ďakovať. Len mi sľúbte, že si budete dávať pozor. Nemáš náhodou sestru Airin?“
Airin iba udivene prikývla. Ako to mohol vedieť?
„Dobre. Aj ju by si mala upozorniť aby si dávala pozor. Ale nehovor jej čo si videla, dobre? A volajte ma Senel. Keď budete niečo potrebovať, som nablízku.“
Potom ich odprevadil až k ulici kde stál dom strýka Mavra. Dievčatá sa rozbehli ulicou k domu a ponáhľali sa do kuchyne. Vbehli dnu. Všetci už sedeli pri stole a išli obedovať.
„Prepáč teta, že ideme neskoro. Cestou sme stretli jedného...“ trochu sa zasekla „ hmm... priateľa a trochu sme sa zarozprávali.“ začala Airin vysvetľovať a aj z Neimy si išli sadnúť za stôl. Neimy slušne pozdravila všetkých v kuchyni a klesla na stoličku vedľa Airin. Teta Isana zatiaľ dávala na stôl obed.
„Nič sa nestalo“ povedala pokojne teta Isana. „Len si nabudúce musíš dávať väčší pozor na čas.“
„Áno teta“ Airin bola rada že nemusí ďalej vysvetľovať prečo sa tak zdržali. Aspoň nemusí klamať.