Problémy nekončia
Obed bol veľmi dobrý. A akoby aj nie. Isana bola vychýrená kuchárka. Dievčatá sa poriadne najedli a teraz sa utiahli do Airininej izby.
„Viem že hovoril pravdu, ale aj tak sa mi to nezdá. Celé je to také... neskutočné.“ povedala Airin a začala chodiť hore-dole po izbe.
„Aj ja mu verím. Je to zvláštne, ale verím tomu čo povedal, aj keď neviem prečo sa mi to zdá také pravdivé. No tým, že tu vyšliapeš dieru do podlahy nič nevyriešime. Tá príšera, ten devión či čo to je, nás chce zabiť a my ani netušíme, do čoho sme sa to vlastne namočili.“ začala Neimy a Airin sa na chvíľu zastavila. „A všimla si si aký bol ten Senel zvláštny? Stále používal slová ako: naše, mi sme toto a mi sme tamto. Čo tým asi myslel? Akoby hovoril o nejakej tajnej skupine ľudí. A tiež to o temnom pánovi bez mena.“ pokračovala Neimy
Airin si k nej prisadla
a teraz spomínala na ich rozhovor zo Senelom. Naozaj to bolo dosť
zvláštne. Veľa in prezradil, ale ešte viac si nechal pre seba. Kto je ten temný pán a kto su to my? A
čo to dieťa a proroctvo?
„Máš pravdu. Mali by sme sa asi o tom dozvedieť viac. Ak má Senel pravdu a ak je niektorá z nás ta vyvolená, tak sa tie potvory len tak nevzdajú. No a my budeme mať problémy. Keď už mam proti niečomu bojovať, tak chcem aspoň vedieť čo to je.“ povedala trochu z obavami Airin. Hlavou jej prebiehali myšlienky a aj spomienky na záhadne udalosti dnešného dňa. Spomenula si aj na to, ako sa Senel zatváril keď hovorila o svojich rodičoch. Hlavne keď povedala mamino meno. Poznal snáď tie mená? A ak áno čo to znamená?
Na chodbe sa ozvali kroky a ktosi si veselo pohmkával. Airin hneď spoznala sestrin hlas a zhrozila sa. Celkom zabudla, že ju musí varovať.
„Narija.“ povedala skôr pre seba. Rýchlo pribehla k dverám a prudko ich otvorila.
„Narija!“ zakričala na sestru „Ty niekam ideš?“
Narija stála na schodoch a začudovane pozerala na Airin. Po chvíli zaváhania odpovedala
„Hmm... no... áno. Idem von s Aleanom.“ trochu sa začervenala „Prečo?“
„No len tak.“ povedala nervózne Airin a obzerala si vyparádenú sestru. „Len som ti chcela povedať, aby si si dávala pozor, keď niekam pôjdeš. Hmm... v poslednom čase sa tu potulujú divný ľudia. Bola by som nerada keby sa ti niečo stalo.“ Dokončila Airin a dúfala že to neznelo podozrivo.
„Dobre. Budem si dávať pozor.“ Usmiala sa Narija na sestru. „Tak ja už bežím. Majte sa!“
„Ahoj. A...“ zastavila ešte Nariju. „Veľa šťastia.“ šibalsky sa pousmiala.
Naja sa začervenala „Vďaka.“ a zbehla dolu schodmi.
„Uuf.“ oddychla si Airin, keď za sebou zavrela dvere do izby a oprela sa o ne. „Narija ide von z našim novým susedom“ usmiala sa „takže ide na lov.“ dodala a uškrnula sa „Snáď nestretnú jedného z tých deviónov.“ povedala vážne.
„Snáď nie.“ Pridala sa Neimy „Hmm... ale vkus má tvoja sestra dobrý.“ zaškerila sa na Airin „Ten Alean je naozaj pekný chalan.“
„Hej celkom fajn.“ súhlasila Airin a podišla k oknu.
Vyzrela von. Susedia už mali strechu hotovú. Usmiala sa. Potom jej pohľad skĺzol na ulicu. Narija a Alean tam stáli a nesmelo sa zhovárali. Airin sa nemohla neusmiať pri pohľade na červenajúcu sa sestru.
„To je mi ale párik.“ ozvala sa po chvíli a rozosmiala sa. Potom sa obrátila k Neimy. „No a čo budeme robiť mi?“
Vtom ako odpoveď vstúpila do izby Janny „Čaute. Nejdete sa prejsť na pláž?“ opýtala sa z úsmevom.
Airin aj Neimy chodili po rozume rovnaké myšlienky. Rozmýšľali či majú ísť alebo nie. Tam niekde vonku sú štyria devióni a jeden z nich ich hľadá. Majú takto ohroziť aj Janny? Ale možno si na nich netrúfne ak s nimi bude.
„No dobre. Poďme.“ Rozhodla sa nakoniec Airin a v duchu si sľúbila že si bude dávať veľký pozor. A nielen na seba.
Airin si lahla do piesku. Pod prstami cítila aký je teplí a jemný. Tisíce maličkých zrniečok všade okolo nej. Vládol pokoj a ticho. Bolo počuť iba jemne šumenie vĺn. Najradšej by bola jedným z tých zrniečok, nechala sa unášať prílivom a odlivom, nemať starosti či ju za najbližším rohom náhodou nečaká smrť. Ale nie. Ona je predsa Airin, je človek a...má strach. Strach o seba i o Neimy a Janny, Nariju a Aleana. O všetkých ktorých ma rada. Nech robila čokoľvek nemohla sa zbaviť zlých myšlienok. Čo ak je ten tvor na blízku? Čo keď nás pozoruje? Alebo napadne Nariju a ona nebude mať žiadnu šancu uniknúť! Nebude vedieť kto...
„Čo je dnes s tebou Airin. Nejaká si strnulá alebo čo.“ Prerušila jej myšlienky Janny ktorá si sadla vedľa nej.
„Pusti starosti z hlavy Airin. Poď sa trochu zabaviť.“ Povedala bezstarostne Neimy a prisadla si k Airin z druhej strany.
Airin nechápala ako môže byť Neimy taká pokojná, keď tak dobre vie, že im hrozí nebezpečenstvo, ale keď sa jej pozrela do tvare pochopila, že to len tak dobre hrá. Trochu sa zahanbila, keď si uvedomila, že tak ľahko dáva na sebe poznať svoje obavy.
„No dobre.“ Airin sa pokúsila o úsmev, aj keď jej to celkom nevyšlo, ale zdalo sa že Janny si to nevšimla. „Tak čo budeme robiť?“
„Čo takto sa schladiť?“ široko sa usmiala Janny.
Airin pozrela do Neimyných nerovnakých očí a obe naraz prikývli.
A tak hodnú chvíľu šantili v sviežej morskej vode a keď sa schyľovalo k večeru sušili sa na pláži v posledných lúčoch a stavali hrad z piesku.
Slnko sa už dotýkalo hladiny na západe, keď sa konečne pobrali domov. Airin si v chladnúcom večernom vzduchu uľahčene vydýchla a bola rada, že sa nič zlé nestalo. Dokonca sa aj celkom bavila. Slnko rýchlo zapadalo a nastala noc. Už sa blížili k domu strýka Mavra, keď začuli vydesený krik. Airin stuhla a po chrbte jej prebehli zimomriavky.
„Narija!“ vykríkla a rozbehla sa za hlasom svojej sestry nedbajúc na Janny a Neimy, ktoré za ňou, aby počkala.
„Narija!!“ volala na sestru.
Ďaleko bežať nemusela. Po chvíľke vydesene zastala a čoskoro ju dobehli aj Janny a Neimy.