1. Sen
Všade panovala tma a ticho narúšané iba občasným zahúkaním sovy striehnucej na svoju korisť. Na nebi svietili hviezdy a malý kosáčik mesiaca. Bola tichá, pokojná noc a všetko spalo. Celá dedina okrem jedného dievčatka. Na jednom dome na konci ulice vedúcej k moru bolo na poschodí dokorán otvorene okno a v ňom sa črtala jej drobná postavička. Dom v ktorom bývala zo sestrou, ,,strýčkom“ a ,,tetou“, ako nazývala priateľov svojich rodičov, bol pomerne veľký. Vlastne, ak vezmeme do úvahy že jeho majiteľ bol v skutočnosti rybár bol naozaj veľký. Mal i veľkú záhradu a pole rozprestierajúce sa za ním. Teraz bolo leto a nočný vzduch bol prijemne vlažný, voňajúci po kvetoch, tráve a aj po neďalekom mory. Dievčatko kľačalo na posteli, ruky malo položené na podokenici a hlavu na nich. Vetrík jej rozvieval svetle vlasy ale ona si to nevšímala. Pozerala na tmavú oblohu a hviezdy žiariace ako malé drahokamy. Hviezdy sa jej vždy veľmi páčili ani netušila prečo. Mohla na ne pozerať celé hodiny a nikdy ju to neomrzelo. Akoby na ňu volali.
,,Už zase nespíš?“ ozval sa nejaký hlas za ňou. Bol tichý a unavený.
Obzrela sa dozadu a pozrela k dverám. Hlas patril pomerne starému mužovi zo šedivejúcimi tmavými vlasmi. Stál medzi dverami a ruku mal položenu na kľučke.
,,Nechce sa mi.“ odvetilo dievčatko a znova pozrelo na oblohu.
Muž vošiel do izby a podišiel k dievčaťu.
,,Ako vidím páčia sa ti hviezdy, že? Tvoja mama sa na ne tiež rada pozerala.“ zahľadel sa na nebo ,,tu veľkú tamto, zorničku, mala najradšej. Dlho na ňu hladievala a mysľou blúdila ďaleko odtiaľto.“ usmial sa.
,,Aj mne sa najväčšmi páči.“ povedala dievčina z úsmevom.
Odstúpil od okna a sadol si na kraj postele.
,,Strýčko“ ozvala sa dievčina ,,Porozprávaj mi niečo o mame. Viem, že som sa na to pýtala už najmenej tisíckrát ale aj tak by som o nej chcela niečo počuť. Aká bola?“ dokončila potichu a pozrela na neho.
Muž sa pousmial a začal: „Tvoja mama bola naozaj krásna. Mala zlatisté vlasy ako ty a modré oči. Také modré aké som ešte nikdy predtým nevidel. Ty aj tvoja sestra ste ich po nej zdedili. Mala rada prírodu a zvieratá. Všetky k nej prichádzali a vôbec sa jej nebáli. Akoby vedeli, že im neublíži. Keď som to prvý kráť videl onemel som od úžasu. Vtedy mi povedala, že som si zabudol zavrieť ústa.“ zasmial sa a ďalej spomínal na dávno minule časy. Celkom upútal pozornosť dievčaťa ktoré teraz sedelo vedľa neho. „A veľmi sa jej páčili hviezdy ale to už vieš. Poznala všetky súhvezdia a aj jednotlivé hviezdy. Bola úžasná. Celkom akoby bola z iného sveta. Krajšieho, zázračnejšieho sveta.“
Posledne dve vety povedal tajnostkársky. Široko sa usmial. Dievčatko počas jeho rozprávania hľadelo na kúsok neba ktorý bolo vidieť z jej sediska. Pri počúvaní sa jej pohľad zmenil. Na začiatku sa v ňom zračila láska k hviezdam, no teraz sa v nich objavila aj láska k nepoznanej mame a hrdosť, že je jej dcérou.
„Ach“ povzdychla si „škoda že mamu už nikdy neuvidím. Určíte by bola skvelou mamou.“
„Bola“ odvetil jej „ale teraz už choď spať.“ povedal a nežne ju pohladil po vlasoch. Postavil sa a išiel k dverám. Dievča si ľahlo, ešte raz pozrelo na kúsok neba za oknom z ktorého na ňu hľadela zornička a potom zavrela oči. Muž zatiaľ vyšiel na chodbu a zavrel dvere.
Stála pri okne a hľadela na hviezdy. Tie na ňu zažmurkali a volali:„poď, poď k nám.“ A ona išla. Vzniesla sa do vzduchu a letela k nim. Zistila že svoj let môže ovládať a tak stúpala a robila pritom zložité akrobatické kúsky. Obzrela sa okolo seba. Všade boli hviezdy. Priletela bližšie k jednej z nich. Bola veľká asi ako jablko a bola to...perla? Dievčatko sa počudovalo. Priletela k ďalšej. Ta bola dva kráť taká veľká ako ta predtým ale táto bola diamantom. Všetky hviezdy boli v skutočnosti drahokamy. Nádherne žiarili. Začali okolo nej víriť.
Jedna hviezda vystúpila dopredu. Bola priamo pred dievčatkom a ono na ňu hľadelo ako sa približuje. Nebola veľmi veľká ale žiarila najjasnejšie zo všetkých. Priblížila sa ešte viac a dievčatko si všimlo, že to nie je drahokam ako ostatné ale bola čistím svetlom. Hviezda zastala kúsok pred ňou. Dievčatko sa jej už skoro dotklo, keď zrazu svetlo začalo silnieť až bolo všade bielo. Ako svetlo prišlo aj odišlo no sen sa zmenil. Dievčatko stalo na akejsi lúke. Za sebou uvidela les tiahnuci sa i po jej ľavej strane. Napravo lúka pokračovala ďalej ešte hodný kus a za ňou v diaľke ležala neznáma dedina. Pred ňou kúsok napravo stal neveľký farmársky dom. A priamo pred ňou na zemi kľačala vzlykajúca žena. Mala dlhé svetle vlasy, ktoré jej padali do tvare a modré uplakané oči teraz upierala na tmavovlasého muža ležiaceho pred ňou. Bol ranený. Žena pozrela na dievča. Bola nesmierne krásna. Ich pohľady sa stretli a na prekvapenie dievčatka uvidela v ženiných očiach pohľad plný nehy, akoby ju tá žena poznala odjakživa.
Náhle sa prebudila. Niekto jej zaklopal na dvere a oznámil jej že už sú raňajky hotové. Posadila sa a hlavou jej vírili myšlienky. Kto bola ta žena? A ako to že ma pozná? To bol ale zvláštny sen. Celkom ako živí. Vstala, obliekla sa a šla dolu na raňajky.